RAINBOW-HEART.sk

Prečo Pride nie je pre Slovensko tá správna cesta

LGBT Pride

Slovenská LGBT komunita roky bojuje za niečo, čo je vo “vyspelých” európskych krajinách uzákonené už dávno. Anglicko, Nemecko, či dokonca susedné Česko sú niekoľko rokov pred nami. My sa snažíme, no nejde nám to. Zamyslel sa niekto nad tým, prečo?

Nemyslím si, že je to tým, že nebojujeme. Bojujeme, je nás dosť. Množstvo aktivistov sa združuje a bojuje už roky za naše práva, napríklad Iniciatíva Inakosť. Organizujeme Pride v Bratislave a Pride v Košiciach. Gay Pride (skrátene len pride) je nám známy tiež pod názvami dúhový pochod, pochod za lásku, gay parade, LGBT Pride či Christopher Street Day v nemecky hovoriach krajinách. Začal sa organizovať už v roku 1969 v Amerike a dnes sa organizuje pravidelne po celom svete. Tak sme sa inšpriovali a organizujeme ho aj my. No ja si kladiem otázku – je Pride tá správna cesta aj pre Slovensko?

 

Ako Pride vnímajú organizátori

Dovolím si tvrdiť, že samotná LGBT komunita a organizátori sú na každý zorganizovaný pride pyšní. Ako človek so skúsenosťou s organizovaním podujatí musím uznať, že zorganizovať Pride v hlavnom meste či v Košiciach nie je jednoduché. Chce to množstvo energie, času a právnych znalostí na zvládnutie všetkých súvisiacich aktivít – spomeniem napríklad oslovenie mesta a získanie povolenia, oslovenie partnerov a vystupujúcich, nájdenie vhodného miesta, premyslenie programu atď.  Ak sa pýtate, prečo to všetko organizátori robia, dovolím si citovať:

Hlavným cieľom je podpora viditeľnosti komunity lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych (LGBTI) ľudí v ich plnej rozmanitosti na Slovensku.z webu duhovypride.sk

Z pohľadu organizátorov je teda pride skutočne nástrojom, ako sa zviditeľniť.

 

Ako Pride vníma LGBT komunita

Hovorí sa, že je lepšie urobiť malý krôčik, ako neurobiť žiadny. A tak sa väčšina z nás teší, že sa deje aspoň niečo. Dokonca sa nájdu odvážlivci, ktorí sa postavia do davu, vezmu si zástavu a bojujú spolu s ostatnými.

Ja sama skrývam svoju skutočnú orientáciu pred väčšinou z môjho okolia a preto úprimne obdivujem každého, kto sa postaví, nebojí sa povedať otvorene kto je a vyjde do ulíc. Nerieši, či ho odfotí fotograf z lokálnych novín, bude v hlavných správach najsledovanejšej televízie alebo budú jeho fotky kolovať na sociálnych sietiach. Pre mnohých ľudí je práve toto výstúpenie obrovským životným krokom – nie je ľahké verejne priznať svoju identitu a dokonca za svoje práva bojovať.

Musím sa však priznať, že aj keby som svoju identitu neschovávala, do davu dúhového pridu by som sa nepridala. Dôvodov je viac…

 

Pride očami slovenského občania

Ako som sa presvedčila pri čítaní komentárov na sociálnych sietiach, väčšina bežných ľúdí Pridu nerozumie. Pochod vnímajú ako “predvádzanie sa” či “cirkusovanie”. Pri pohľade z vonku vidia dav pomaľovaných, polonahých a kričiacich ľúdí, ktorí bojujú za akésy práva. Zatiaľ čo v Košiciach ide o kľúdnejší a konzervatívnejší pochod, v Bratislave sa do davu pochodujúcich pripletú aj “exotickejšie” typy.





Mám pocit, že na Pride chodia isté kategórie ľudí – organizátori a aktivisti, mladí a odvážni ľudia, ktorí veria, že pochodom aspoň trošku zmenia svet a exhibionisti. Ale v našej spoločnosti sú aj  gejovia, lesby či transexuáli , ktorí pracujú ako právnici, herci, lekári, ITčkári či učitelia. Všetci títo sedia doma. A tak nečudo, že Slováci sú proti LGBT komunite, keď vidia párik v latexe, s bičíkom a náhubkom, alebo polonahých chlapov tancujúcich s holým zadom. Priznám sa, že ani ja by som nechcela, aby sa na niečo také pozeralo moje dieťa a že toto má veľmi ďaleko k láske a porozumeniu, za ktoré bojujeme.

 

Prečo to u nás nefunguje?

Ako by povedal marketingový stratég, nie všetky marketingové nástroje platia na všetky cieľové skupiny rovnako. Mentalita Slovákov je iná. Sme národ utláčaný, konzervatívny, nescestovaný a nábožensky orientovaný. A tak to, že Pride funguje v Nemecku, alebo Anglicku neznamená, že bude aj u nás. Verím, že mladá generácia viac cestuje a tak vníma, čo sa deje okolo nás. Ale chce to roky,  aby sme začali premýšľať ináč.

Ďalším dôvodom, prečo pride nefuguje je spôsob, ako je organizovaný. Aj tu sa máme čo učiť od veľkomiest ako je Londýn, Paríž či známe “gay mesto” Brighton.

 

Čo by mohlo pomôcť

Ako som spomínala, mentalita Slovákov je iná. A tak netreba čakať, že sa zmýšlanie ľúdí naokolo zmení zo dňa na deň. Ľudia majú v hlavých mýty a predsudky a tie potrebujeme vyvrátiť. No práve gay Pride tomu nenapomáha ba priam naopak – iba ich v ich skreslených predstavách utvrdzuje.

Ľudia potrebujú pochopiť, že lesby, gayovia či transexuáli sú ľudia ako oni. Že je to ten lekár, ktorý ich ošetruje, alebo tá milá pani učiteľka, ktorá sa v škole stará o ich deti. Z osobnej skúsenosti viem, že ak niekomu poviem o svojej orientácii, obyčajne pozmenia názor a vidia veci inak. Odrazu mi začnú držať palce a chápu, čo nám v slovenskej legislatíve chýba.

Chýbajú nám pozitívne vzory. Známi ľudia zo showbiznisu, či politiky. Sú tam a je ich mnoho, no boja sa. A to je škoda, pretože práve oni, obľúbení, úspešní a šikovní ľudia, majú najväčší potenciál pohnúť Slovensko vpred.

 

Publikované vBlogy, Zo života LGBT

Pridaj komentár

Užívatelia

Vieš o super LGBT akcii?

Newsletter

Nezmeškaj žiadne novinky a súťaže!

Najbližšie LGBT akcie

Zobraziť všetky LGBT akcie

Sledujte nás